iveta

Budíky na stole začali jemne mrnkať a asi po dvoch minútach tohoto nepríjemného zvuku som sa prebrala zaklapla ich a vstala. Skôr ako som vošla do kuchyne zapálila som svetlo. Bože ako mi stiahlo oči.Zase začína jeden nepríjemný deň.
Myslela som na včerajšok a na to ako som sa stretla s Jozefom po dlhom čase.
Fešák v duchu som skonštatovala. Koľko som ho nevidela snáď celú večnosť? A čo asi robil za tú dobu. Hlavou mi vírili myšlienky a spaľovali moje vnútro, ktoré nemalo rado ak niečo nevedelo.
Dobre ti tak ty koza! pozrela som do zrkadla v kúpeľni. Ach tie rána. Vlasy ako slama, kruhy pod očami a tie oči. Vypúlené  akoby mali vyliezť z jamiek.
Pustila som vodu vo vani, zhodila zo seba pyžamo a vrhla sa pod raňajšiu sprchu. Voda hladila celé moje telo a stekala po jeho zákutiach dychtivo hľadajúc cestu  nadol. Zbožňujem rannú sprchu, nádherne osvieži, pohladí a rozpáli celé telo.
V kuchyni už hučala konvica na kávu. Zaliala som si turka a sadla za stôl. rýchle raňajky to je moje, asi zapadám do priemeru tejto spoločnosti, káva, rožok líčenie a behom do roboty.
Z rannej letargie za stolom ma prebrali správy. " Dobré ráno, je šesť hodín, vysielame správy"
Bože veď to je on Jozef. Až teraz som si uvedomila, že hoci roky zachovávam tento raňajší rituál, nikdy som si neuvedomila, že Jozef je hlásateľom v rozhlase.Ten včerajšok ma riadne poplietol.
No nič koniec leňošeniu, je štvrť a treba ísť robiť. Začína obyčajný deň. Že by obyčajný? Uvidím.